Fakty o krvi





www.docolo.sk



Trocha teórie o ľudskej krvi

Krv je hlavnou súčasťou vnútorného prostredia spolu s tkanivovým mokom a miazgou. Prúdi v uzavretých rúrkach a sprostredkúva prenos látok a dýchacích plynov medzi vnútorným a vonkajším prostredím.

Krv má tieto funkcie:

  1. transportnú
  • prevod dýchacích plynov (kyslíka z pľúc do tkanív a oxidu uhličitého z tkanív do pľúc)
  • rozvod živín z tráviacej sústavy k tkanivám a splodín látkovej premeny z tkanív k vylučovacím orgánom
  • rozvod tepla po tele a uvoľnovanie tepla do prostredia
  • transport vitamínov, hormónov, enzýmov a ďalších látok
  2. špecifickú
  • schopnosť udržať stále vnútorné prostredie (osmotický tlak, pH a pod.)
  • ochranu pred vniknutím cudzorodých látok do organizmu
  • schopnosť zrážať sa, zabraňuje vykrvácaniu

Krv je červená, nepriehľadná tekutina, ktorej množstvo je stále. U muža je o asi 5 - 6 l, u ženy asi 4,5 l. Organizmus znesie stratu krvi do 550 ml, kde chýbajúca krv sa doplní tekutinou z tkanív a vyplavením krviniek zo sleziny. Náhla strata krvi nad 1500 ml ohrozuje život. Pomalý úbytok krvi organizmus znáša lepšie.

Krv sa skladá z krvnej plazmy a krvných buniek - krviniek.

Krvná plazma je tekutá zložka krvi, ktorá sa skladá z anorganických a organických látok.

Anorganické látky zabezpečujú celkový osmotický tlak plazmy, ktorý je dôležitý na udržiavanie stáleho zloženia a objemu mimibunkovej tekutiny. Tvorí ich voda, soli (chlorid sodný, uhličitan sodný), draslík, vápnik, železo.

Organické látky tvoria prevažne plazmatické bielkoviny:

  • albumíny - vznikajú v pečeni. Viažu vodu, preto udržiavajú vodu v krvi a nasávajú vodu z tkanív do krvi. Stratou albumínov (močom pri poruche obličky) nastáva prestup vody do tkanív a vznikajú opuchy.
  • globulíny - tvoria sa v lymfatickom tkanive. Najväčší význam majú tzv. imunoglobulíny, ktorésú nositeľlmi protilátok, schopných zneškodniť cudzorodé látky prenikajúce do organizmu. Pri infekcii sa ich množstvo zvyšuje.
  • fibrinogén - vzniká v pečeni a je dôležitý pri poranení steny cievy, kedy sa z neho stane účinkom enzýmov vláknitý fibrín, ktorý poranenú cievu upchá.
  • glukóza - jej koncentrácia v krvi je 4,4 - 5,5 mmol/l a nazýva sa glykémia.

Krvné bunky sú rozptýlené v krvnej plazme, patria sem červené a biele krvinky. Krvné doštičky nie sú bunky, ale krvné telieska.
Červené krvinky (erytrocyty) sú bezjadrové bunky, bikonkávneho tvaru, obsahujúce v cytoplazme červené krvné farbivo (hemoglobín), na ktorý sa viaže kyslík a oxid uhličitý. Tvoria sa v kostnej dreni, u plodu aj v slezine a pečeni. Keďže nemajú jadro, nedelia sa a preto prežívajú iba 100 - 120 dní. Na tvorbu erytrocytov je potrebný dostatočný prísun železa, vitamínu B12 a bielkovín. Staré erytrocyty sú v slezine odstraňované z obehu, pričom železo je znovu použité a jednotlivé zložky rozpadajúcich sa erytrocytov sa využívajú na stavbu nových erytrocytov. Nevyužiteľné časti hemoglobínu sa premieňajú na žlčové farbivá.

Červené krvné farbivo (hemoglobín) sa skladá z dvoch zložiek: bielkovina (globín) a štyri farebné časti (hém). Hém obsahuje železo, na ktorý sa v pľúcach viaže kyslík. Každý atóm železa viaže jednu molekulu kyslíka, takže hemoglobín nesie štyri molekuly kyslíka. Oxid uhličitý sa viaže na NH2 hemoglobínu, to znamená že kyslík a oxid uhličitý majú rozdielne miesto pre ich väzbu v molekule hemoglobínu. Pomer erytrocytov a krvnej plazmy je tzv. hematokrit.
Normálny počet erytrocytov je u muža 4,3 - 5,3x1012/l, u žien 3,8 - 4,8x1012/l.

Biele krvinky (leukocyty) tvoria veľkosťou, tvarom a vlastnosťami rôznorodú skupinu buniek, ktoré majú jadro. Delíme ich na dve skupiny - granulocyty a agranulocyty, podľa toho, či v plazme majú zrniečka, alebo nie. Podľa spôsobu farbenia zrniečok:

A - granulocyty delíme na:
  • neutrofilné leukocyty
  • eozinofilné leukocyty
  • bazofilné leukocyty
B - agranulocyty delíme na:
  • lymfocyty (lymfocyty B, lymfocyty T)
  • monocyty

A. Granulocyty vynikajú v kostnej dreni, zúčastňujú sa na obranných reakciach organizmu. Neutrofilné a eozofilné leukocyty pohlcujú čiastočky telu cudzie procesom, ktorý sa nazýva fagocytóza (prienik stenami kapilár do extravaskulárneho priestoru, kde pohlcujú baktérie). Fagocytujúce bunky sa volajú mikrofágy. Majú krátku životnosť, pretože pri fagocytóze hynú a spolu s usmrtenými baktériami vytvárajú hnis. Bazofilné leukocyty obsahujú protizrážavú látku (heparín).

B. Agranulocyty neobsahujú zrniečka. Lymfocyty sa zúčastňujú na obrannej reakcii krvi, vytvárajú protijedy (antitoxíny), ktoré zneškodňujú jedovaté látky. Tvoria sa v lymfatických tkanivách a do obehu vstupujú lymfatickými cestami.

Delíme ich na lymfocyty T a lymfocyty B:
  • Lymfocyty T sú závislé od detskej žľazy (thymus), do ktorej prichádzajú ich nezrelí predchodcovia z kostnej drene a v nej dozrievajú. Majú dlhú životnosť. Môžu pomáhať lymfocytom B pri tvorbe protilátok. Podráždením antigénom uvoľňujú látky zosilňujúce fagocytózu monocytov (makrofágy). Uplatňujú sa pri neskorom type precitlivelosti.
  • Lymfocyty B sú nezávislé od detskej žľazy. Pochádzajú z kostnej drene, podráždením cudzorodou látkou sa množia a menia na plazmatické bunky. Tie tvoria a uvoľňujú protilátky (imunoglobíny) proti príslušnému antigénu, ktorý sa nachádza na povrchu lymfocytu B. Monocyty vznikajú v kostnej dreni. Po výstupe z krvi do tkanív sa menia na makrofágy, ktoré tu fagocytujú.

Normálny počet leukocytov je 4 – 9x109/l.

Krvné došičky (trombocyty) sú telieska nepravidelného tvaru, ktoré vznikajú v kostnej dreni oddelením časti tela určitého typu buniek. Sú krehké, žijú asi 4 dni. Pri poškodení steny cievy sa krvným prúdom dostávajú na okraj poškodenej cievy, rozbíjajú sa a z ich cytoplazmy sa uvoľňuje doštičkový faktor – tromboplastín (thromboplastinum), ktorý vyvoláva zrážanie krvi. Súčasne sa uvoľňujú látky, ktoré zvyšujú lepivosť trombocytov a začínajú tvoriť krvnú zátku.

Zastavenie krvácanie – hemostáza (haemostasis) je proces, ktorý bráni väčším stratám krvi a je možný iba pri poškodení malých ciev. Zúčastňujú sa na ňom cievy, trombocyty a vlastné zrážanie krvi – hemokoagulácia (haemocoagulatio). Pri poranení cievy sa cieva v mieste poranenia zúži kontrakciou hladkej svaloviny v mieste cievy. Následne sa začnú uplatňovať trombocyty, ktoré utvoria krvnú zátku – biely trombus zvyšovaním svojej lepivosti. Trombus spevňujú vlákna fibrínu, ktorý vzniká pri zrážaní krvi pôsobením doštičkového tromboplatínu a erytrocyty, ktoré sa „priliepajú“ k trombu. Vzniká definitívny trombus. Hemokoagulácia je zložitý reťazec enzýmových reakcií. Krvná zrazenina – červený trombus postupne stvrdne. Uniká z nej tekutina, t.j. krvná plazma bez fibrinogénu, ktorý ako fibrín zostal v zrazenine.

Obranná reakcia organizmu

Ak do organizmu vnikne cudzorodá látka, vznikne imunitná odpoveď. Cudzorodá látka, ktorá vnikne do organizmu a vyvolá reakciu sa nazýva antigén. Výsledkom pôsobenia antigénu je tvorba protilátok plazmatickou bunkou. alebo aktivácia lymfocytov T. Vzniká reakcia antigén – protilátka. Výsledkom je zneškodnenie antigénu rozpustením, zrazením a pod.

Imunitné reakcie v organizme prebiehajú viacerými spôsobmi.

1. Cudzorodá látka vyvolá imunitnú reakciu. Môže byť dvojaká:

  • humorálny typ imunity – sprostredkujú ju protilátky
  • bunkami sprostredkovaný typ imunity – sprostredkujú ju lymfocyty T

2. Cudzorodá látka po styku s citlivým organizmom vyvolá precitlivelosť, ktorá vedie k poškodeniu buniek, tkanív a orgánov. Vtedy antigén voláme alergén. Môže byť:

  • včasný typ precitlivelosti - sprostredkujú ho protilátky
  • neskorý typ precitlivelosti - sprostredkujú ho lymfocyty T

3. Cudzorodá látka vyvolá znášanlivosť (toleranciu) bez imunitnej odpovede.

Odolnosť organizmu voči novej infekcii dosiahneme očkovaním (imunizáciou). Očkovanie môže byť:

  • aktívne – používajú sa mŕtve alebo oslabené baktérie a vírusy (vakcíny), ktoré vyvolávajú imunoreakciu bez toho, aby sa rozvinula choroba. Má dlhodobý charakter
  • pasívne – do tela sa vstrekujú už hotové imunoglobíny. Ochrana organizmu má krátkodobý charakter.

Krvné skupiny

V erytrocytoch sa nachádza niekoľko antigénov (aglutinogénov) ktoré sú schopné vyvolať tvorbu protilátok (aglutinínov), ak sa dostanú do krvi iného človeka.

  • Ak erytrocyty obsahujú aglutinogén A, ide o krvinky skupiny A.
  • Ak erytrocyty obsahujú aglutinogén B, ide o krvinky skupiny B.
  • Ak erytrocyty obsahujú aglutinogén A a B, ide o krvinky kupiny AB.
  • Ak erytrocyty neobsahujú aglutinogén A alebo B, ide o krvinky skupiny 0.

Aglutinogény sú látky, ktoré chemicky patria medzi sacharidy. Existujú varianty aglutinogénu A, ktoré sa označujú A1, alebo A2
Teda existuje 6 skupín: A1, A2, B, 0, A1B, A2B.
Protilátky v krvnej plazme sa nazývajú aglutiníny, pretože zhlukujú (aglutinujú) erytrocyty.
Aglutiníny skupiny A zhlukujú erytrocyty skupiny B. Volajú sa aglutiníny skupiny anti-B.
Aglutiníny skupiny B zhlukujú erytrocyty skupiny A. Volajú sa aglutiníny skupiny anti-A. Aglutiníny skupiny 0 majú obidva aglutiníny. Volajú sa aglutiníny skupiny anti-A a anti-B.
Skupina AB nemá v plazme nijaké aglutiníny.

Dôležité pri transfúzii krvi: Ak darca a príjemca majú rozdielne skupiny, stretnú sa aglutinogény jednej skupiny s protilátkami druhej skupiny. Nastane zhlukovanie erytrocytov s následným rozpadom – hemolýzou. Napr. aglutinín anti-A (skupiny B) zhlukuje erytrocyty skupiny A, lebo tie obsahujú aglutinogén A. Krvné skupiny sa určujú pri transfúzii pomocou antisér (ide o aglutiníny), ktoré zhlukujú a hemolyzujú krvinky obsahujúce príslušné antigény. Ide o tzv. krížnu skúšku – skúška znášanlivosti krvi darcu a príjemcu.

Okrem antigénov A a B v erytrocytoch je aj systém antigénov, tzv. Rh systém. Ak erytrocyty osahujú antigén Rh, sú Rh pozitívne, ak neobsahujú, sú Rh negatívne. Krv Rh negatívneho jedinca, keďže neobsahuje antigén, nemôže vyvolať tvorbu protilátok v krvi Rh pozitívneho jedinca. Krv Rh pozitívneho jedinca však vyvolá tvorbu protilátok u Rh negatívneho jedinca s následnou hemolýzou.
Nebezpečné je, ak matka je Rh negatívna a dieťa je Rh pozitívne.

[ prejsť hore, na začiatok tejto stránky ]